A že vraj nemá tvár

     Po roku pauzy som nadobudol presvedčenie, že moja sučka Ejma bude mať znovu šteniatka. S blížiacim sa termínom pôrodu sa zväčšovalo aj moje napätie. Bude všetko v poriadku? Koľko bude mať šteniatok? Dobre ich opatrí? Takéto otázky vírili mojou hlavou.

Bol šesťdesiaty deň od krytia a ja som postrehol pri Ejme určité rozpaky a sem-tam hrabanie v záhrade na rôznych miestach. Už som vedel, že termín je blízko. Nevedel som sa dočkať, kým prídem domov z práce. Rýchlo som sa prezliekol a hybáááj rýchlym krokom na záhradu. S napätím som sa približoval dolu chodníkom ku kotercu a so zatajeným dychom počúval. Najprv ticho, no vzápätí zurčiaci potôčik narušili tenké nedočkavé hlásky. S nervóznymi prstami som v náhlivosti otvoril koterec. Oproti mne vyšla s nenapodobiteľne širokým úsmevom moja Ejma. Nemusela mi ani nič vravieť, vedel som, že šteniatka sú už na svete. Jej pocit šťastia a zároveň materinskej starostlivosti o svoje
potomstvo ma veľmi dojal. Ako sa rýchlo objavila, tak aj rýchlo zmizla vo svojom drevenom pôrodnom sále. Opatrne som na ňom otvoril bočné dvere a moje zreničky sa rozšírili pri pohľade na to, čo som videl. Šesť maličkých – ešte mokrých stvoreniatok, hrabalo svojimi maličkými nožičkami, aby sa udržali v blízkosti životodarných bradaviek svojej mamičky. V porovnaní s ich veľkosťou sa obrovská hlava Ejmy nežne skláňala nad nimi a svojim drapľavým jazykom, s láskou akú má len milujúca matka, ich zbavovala ešte pozostatkov plodovej vody. Kto nevidel, nepočul a nezažil takéto chvíle, je ochudobnený v určitom smere o zvláštne pocity prekvapenia, radosti a vďačnosti za nový život... Ja som zažil aj pocit sklamania. Z mojich úst vyšla nahlas veta: „zase som prišiel neskoro a na hotovú vec.“ Ešte ani raz za tie roky mojej chovateľskej činnosti sa mi nepodarilo byť pri samotnom akte zrodenia. Zároveň som pocítil ale aj pocit vďačnosti a uspokojenia. Tým, že Ejma opäť nepotrebovala cudziu pomoc, mi len potvrdila fakt, že plemeno československého vlčiak a je zdravé a sebestačné aj pri takejto závažnej okolnosti, ako je narodenie nového potomstva. Dni sa míňali a ja som len s radosťou pozoroval ako rastú a majú sa k životu. Po treťom týždni ich bolo treba prikrmovať. Ale kedy? Aby som po práci, pendloval stále hore-dolu medzi činžiakom a záhradou, tak to sa mi nepozdávalo, zvolil som si spôsob chalupárskeho života. Začal som proste bývať na ešte nedokončenej chalupe na mojej záhrade. Takto som mohol chovať šteniatka dva-tri krát po práci, neskoro večer a zase ráno, keď som odchádzal do zamestnania. Smutno mi nebolo, obľubujem samotu. Čím som starší, tým mi je milšia. Zakúril som si do šparheltu, sem-tam si niečo jednoduché ukuchtil a potom medzi kŕmením vegetil. Ľahol som si na gauč a v blikotajúcom svetle petrolejky som sledoval, ako mihotavé svetlo osvetľuje priznané tmavšie stropné hrady v kontraste s bledými doskami povaly. Hlavne tá hrada, čo je krížom, tá sa vynímala. Podľa toho, ako na jej vrásky dopadol svetelný lúč, sa v tmavom lesku zvýrazňovala kresba rokov. Ktovie, čo si pamätali tie stromy, keď rástli ešte pre sto rokmi.. Ako oni majú v sebe dobre zakódovanú svoju históriu, tak isto je to aj medzi nami. Čím sme, to je dôsledok toho, čím sme boli. Tak ako drevo si ukrýva v sebe tajomstvá, nie sme ani my ochotní sa zveriť každému z tých, čo kto a ako nás formoval, či už k dobrému, alebo k zlému. V tomto smere sme prirodzene citlivý na seba a beda tomu, kto by chcel odkryť niečo z toho, čo nás dobre nereprezentuje, poprípade to, za čo sa hanbíme. Raz večer, keď už boli šteniatka nachované, uspokojil som si aj ja svoje žalúdočné potreby a ľahol si k pukajúcemu ohňu na vyhriaty gauč. Ejmu som zobral tiež so mnou do chalupy, aby si trošku oddýchla od svojich deťúreniec. Jej miesto je pri dverách. S funením sa poskladala do klbka a ticho odpočívala. Hľadiac opäť do dreveného stropu, počúval som tranzistor. Bola relácia o jednom skladateľovi a spevákovi folkových piesní. Hovorili o jeho práci a tiež o rodinnom živote. Slovo sa striedalo s jeho piesňami. Toto rozprávanie ma zaujalo. Hovorili medzi iným aj o tom, že bol rodinne založeným človekom a miloval svoju manželku a deti. Ale priznal sa aj k tomu, čo sa stávalo v návale povinností, že nezvládal situácie pri výchove detí a vtedy ich potrestal v zlosti a nie s láskou. Táto veta ma zaujala a mal som pocit, že práve táto vyslovená myšlienka ma obnažila tak, ako my zbavujeme dreva kôry, aby sme odhalili jeho kvalitu. Ukázala sa nahota mojich rokov a ja som musel priznať pri mihotavom svetle petrolejky a pukajúcom ohni, že je to pravdou aj v mojom prípade. Hlavne starší syn, keď bol malý. Šidlo šidlovské. A tak sa ako jednému, tak potom aj druhému ušlo. Ale hlavne preto, že nepočúvali manželku. Ale starší, to šidlo, dostával viac. Hľadiac na krížnu hradu sa mi premietali aj roky môjho pôsobenia na deti. Zbadal som, že sa môj dych zrýchlil a z kútikov očí vychádzala slaná tekutina pravdy, stekajúca po mojej tvári. Pritisol som očné viečka a z kútikov očí vychádzala slaná tekutina pravdy, stekajúca po mojej tvári. Pritisol som očné viečka viac k sebe a v tom som pocítil niečo chladné na mojej tvári. Bola to Ejma, ktorá od dverí potichúčky prišla ku mne a svojim jazykom stierala môj prejav viny. Nemohol som inak, ako ju objať a byť vďačný za jej inštinkt, potešiť ma práve v tejto chvíli... Pod dojmom týchto udalostí som poslal Sms-ku staršiemu synovi, v ktorej som ho už ako dvadsaťročného poprosil o odpustenie, že som ho viackrát potrestal bez lásky. Dnes mi je nielen synom, ale aj kamarátom a priateľom. Nuž v živote by ma nenapadlo, že kombinácia všetkého toho, čo som tu opísal ma dovedie k takému zdarnému výsledku v mojom živote.
 
Autor: Ján Polóny

 

© Klub chovateľov československého vlčiaka Slovenskej republiky - garant plemena Československý vlčiak