Stretnutie chovateľov a priateľov československého vlčiaka na Veľkej Javorine

     Prvýkrát padal nápad usporiadať toto stretnutie keď sa pár ľudí stretlo počas Veľkej noci na Dobrej vode. Toto stretnutie bolo ešte malé, ale bolo predzvesťou toho väčšieho v Bielych Karpatoch. Za obomi stál ten istý človek teda aspoň nápadom- Ondrej Vavro. Nápadom boli všetci zúčastnení nadšený a už dopredu sa na neho tešili. Pozvánka na seba nedala dlho čakať a tak sme sa mohli tešiť na ďalšie spoločné stretnutie . Mne to prišlo veľmi vhod lebo to mal byť môj posledný oddych pred skúškou dospelosti. Trasa vyzerala na pozvánke veľmi zaujímavo atak som sa ju hneď snažila nájsť na internete. Až neskôr som sa dozvedela, že trasu navrhli naši členovia Peťo a Klaudia Dedíkovci ktorí bývajú v blízkosti a pracujú tu ako dobrovoľná stráž prírody. Stretnutie bolo naplánované na 9:00 ráno na Hrubej strane(dedinka pod Veľkou javorinou). Toto mi takmer prekazilo účasť, ale našťastie kamarát navrhol aby som spala u neho aj s ďalšou kamarátkou a jej mamou a tak sme ešte trochu ponocovali. Ale nie dlho aby sme boli čerství a plný energie na druhý deň. Vstávať ráno bolo potom síce ťažké ale zvládli sme to a vyrazili sme na čas. Do Nového Mesta nad Váhom sme dorazili bez najmenších problémov, tie nastali až vtedy keď sme sa nevedeli dohodnúť kade ďalej. Každý mal svoj názor a veril že je správny. Po pár nesprávnych odbočeniach, následných otočeniach a porade s domácimi sme boli na správnej ceste. Po dosiahnutí cieľa sme zistili, že toto ozaj nebude malá akcia ale poriadna stretávka. Už tam stálo pekných pár áut a to ešte neboli všetci. Hneď sme sa samozrejme zvítali a snažili sa zapamätať si mená nových ľudí, ktorých bolo hádam viac ako tých „starých“. Čakali sme trošku dlhšie lebo sme neboli jediní čo mali problém dostať sa na miesto určenia. Predsa len to bolo ďalej od bežných trás a navyše označené na poslednú chvíľu. Ale nakoniec všetci trafili a tak sme mohli vyraziť. Prvá časť viedla popri nádherne žltom repkovom poli, a tak sme povyťahovali foťáky a fotili tú krásu. Veď bolo nádherné počasie, modrá obloha a tá májová zelená. Obrázok ako z rozprávky. Ďalej cesta pokračovala lúkami a to už začalo aj hodne pripekať a tak všetkých potešilo keď sme vošli do lesa. Po krátkej dobe sme zastavili aby sme sa počkali a tiež aby sme si dopriali menšie občerstvenie. Cesta pomaly začala stúpať a tempo klesať. To sme však nevedeli, že ten najväčší stupák je ešte len pred nami. Predtým nás čakalo ešte pár kilometrov. Ešte sme si prešli cestu po lese a čakalo nás jedno príjemné prekvapenie. A to v podobe malej chatky so stolíkmi a lavičkami a navyše milým chatárom, ktorý nás hneď ponúkol čajom a kávou. Psy sa tu mohli občerstviť v malom potôčiku, aby sa tiež mohli občerstviť a nabrať nových síl. Po takomto výdatnom posilnení a nečerpaní novej energie sme mohli pokračovať a len teraz sme mali zistiť čo je to šliapať do kopca. No aj tak pred tým najväčším a najdlhším kopcom nás čakala ešte menšia prestávka aj na oddych ale hlavne aby sme počkali aj tých posledných aby vedeli kade majú ísť ďalej. Tu sme totiž odbočovali na chodník, ktorý keby nám neukázali domáci tak by sme ho asi nenašli. Oni to tam však poznajú ako iný poznajú svoju záhradu a tak sme po dlhom a namáhavom stúpaní boli konečne hore. Tam na nás čakalo pár polo zrútených budov takmer stratených v mladom poraste a vysoká veža. Pár odvážlivcov sa ňu už aj štveralo. Ja osobne som na to nenabrala ani odvahu a sily takisto nie, a tak som zdola len ticho závidela ten úžasný výhľad. Sily sa nám, teda aspoň mne sa obnovili pomerne rýchlo a tak som sa so Zuzkou a s Paľkom rozhodli vybrať k chate a občerstviť sa niečím chladeným. K chate to už bolo len pár sto metrov a tak sme sa tam čoskoro dostali. Cestou sme stretli pár cyklistov, mierne šokovaných kde sa zrazu nabralo toľko peších a ešte aj toľko psov. Ja som si cestou ešte natrhala pár listov medvedieho cesnaku a obohatila si tak desiatu o dávku vitamínov. Okamžite sme boli atrakciu číslo jedna. Deti zaujali najmä tí najmenší chlpáči, ktorých tam tiež pár bolo. Kto mohol , ten si psa priviazal a išiel sa naobedovať a občerstviť chladeným nápojom alebo nanukom . Tu sme sa stretli aj s tými čo sa z rôznych dôvodov nemohli zúčastniť túry no nechceli si nechať ujsť aspoň stretnutie. Keďže sme sa tam stretli v hojnom počte zábava a rozhovory nemali konca kraja . No nakoniec sme sa predsa len museli zdvihnúť a vybrať sa domov. Predtým však samozrejme nasledovala spoločná fotka a mohlo sa vyraziť. Táto druhá polka už nebola taká ťažká keďže sme išli už len dole kopcom. Sem tam sme si cestu skrátili krížom cez les aby sme nechodili len po asfaltke a aj aby sme sa skryli pred neodbytným slnkom. Cesta dole ubehla oveľa rýchlejšie ako tá hore no bola nemenej zaujímavá. Po pomerne krátkom čase sme dorazili do dediny, kde sme sa chceli usadiť a ešte pokecať no bolo beznádejne plné a tak sme boli nútený v našej púti pokračovať až do cieľa. Tam na nás čakali autá a prázdna terasa ktorú sme okamžite celú zabrali. Celú trasu absolvovalo okolo 30 ľudí a asi 20psov. Odšliapali ju aj tí najmenší či už chlpáči alebo deti ešte mali na konci aj chuť vyvádzať. Na čo sa mnohí z nás pozerali s údivom kde berú toľko energie. My ostatný sme len sedeli viac či menej zničený a užívali si tieňa a chládku. Toto stretnutie bolo ďalšou ukážkou čo dokáže pár ľudí keď spoja svoje sily a obetujú časť voľného času pre priateľov. Organizácia podobného stretnutia nemusí byť vždy ľahká, no myslím že tá námaha stojí za to. Je to príležitosť pre nových členov(ale aj pre tých „starých“) spoznať ostatných, zistiť ako to chodí. Poradiť sa so skúsenými chovateľmi a podeliť sa so starosťami ale aj radosťami ktoré nám každodenne naši havkáči spôsobujú. Verím že každému toto stretnutie niečo dalo a že sa všetkým páčilo, preto dúfam že nebolo posledné a že s týchto stretnutí urobíme tradíciu. Aby sme sa mimo tábora nestretávali len na výstavách, kde nie je veľa času poklábosiť o novinkách. Práve kvôli týmto dôvodom som sa rozhodla zorganizovať podobnú akciu u nás, na strednom Slovensku. Aby to mali bližšie aj členovia z východu a aj stredu. Dúfam, že bude mať aspoň taký úspech ako to prvé stretnutie a hlavne nech nám vyjde počasie.Autor: Veronika Bognárová