Stretnutie priateľov a chovateľov československého vlčiaka na Poľane

     Poľana, básnikmi ospevovaný symbol slovanstva, je obľúbeným cieľom turistických vychádzok. Naše spoločné stretnutia sa v tomto roku konali na Dobrej Vode, Veľkej Javorine a prišiel čas presunúť sa na stredné Slovensko a vyhovieť tak priateľom a chovateľom zo srdca Slovenska. Organizáciu tohto podujatia si vzala na starosť čerstvá maturantka Veronika z Ľubietovej. Určená trasa viedla z východiskového bodu – Kyslinky cez sedlo Príslopy na 1458 metrov vysokú, najvyššiu vyhasnutú sopku v Európe – Poľanu. Výhodou bola možnosť vyviezť sa pohodlne autom až k horskému hotelu na Poľane. Našťastie túto možnosť nevyužil ani jeden majiteľ psa a tobôž nie pes. Ako prieskumníci sme vyrazili o deň skôr a do Kysliniek sme dorazili v piatok podvečer, vďaka úspešnej navigácii domácich, podotýkam, GPS opäť raz zlyhala. Miestny horár nás vrelo privítal a poskytol lúku, na prečkanie noci. Vybudovali sme si provizórny stanový tábor v počte 3 stany, 7 ľudí a 5 psov. Stmievalo sa, padala rosa, ochladzovalo sa a my sme márne hľadali známky života v osade, kde by sa dalo občerstviť, navyše v tejto oblasti boli nefunkčné aj všetky výdobytky modernej doby – telefónne siete mobilných operátorov. Zásoby sme rýchlo zjedli a vypili pri dlhej nočnej debate a nám potom neostávalo nič iné len zaľahnúť. Po horárovom upozornení, že v lese šarapatí medvedica s 3 mláďatami sme v stanoch ani nedýchali. Nebáli sme sa, že zaspíme, pretože sme mali so sebou „živý budík“, ktorý vstáva o piatej – Vegu (Elar), ktorá ráno zobudila celé osadenstvo. Bez nej by sme ale nevideli krásny východ slnka a skorú, rannú, prebúdzajúcu sa prírodu. Mali sme obavy, ako na stretnutie ráno všetci dorazia, keďže my prieskumníci sme mali nefunkčné mobily a cestu do Kysliniek bolo obtiažne nájsť. Vyslali sme preto trojicu dobrovoľníkov, ktorí pri odbočke usmernili každé auto so psom. Stretli sme sa v hojnom počte 18 pešiakov a 10 hafanov. Po krátkom nevyhnutnom privítaní, očuchávaní a oštekávaní sme sa vybrali za svojím cieľom. Trasa viedla lesom, neskôr prekrásnou lúkou plnou pestrofarebných kvetov a lesných jahôd a na záver nás čakal nepríjemný stupák, ktorý mal ale tiež svoje čaro. Unavení, ale šťastní sme sa nakoniec ocitli pri horskej chate na Poľane. Psy sa zvalili pod drevené lavice a my na ne. Dovolenkujúci turisti sa pri nás pristavovali a obdivovali neznámy druh psa, pripomínajúci vlka. Ondrej – majiteľ Pinta a Jolky stále plný síl a elánu, s nadšením informoval zvedavcov o aké plemeno sa jedná, ako vzniklo a že je to naše národné plemeno. Nie veľmi ochotní personál chaty nám nakoniec po dlhoooooom čakaní pripravil neskorý obed, čaj a kávu na zahriatie. Postupujúca oblačnosť nevyzerala zatiaľ hrozivo, preto nás to neťahalo domov a niektorí vytrvalci vystúpili až na vrchol Poľany. Pri zostupe sa počasie s nami začalo zahrávať, nebolo naklonené našim plánom – v priebehu desiatich minút sme boli mokrí do poslednej nitky a tempo zostupu sa zrýchľovalo každým krokom. Smiešny bol pohľad na turistov letiacich dolu Zálomským rázcestím s dáždnikom v jednej ruke a psom na vôdzke v druhej. Lejak postupne ustal a keď sme prichádzali ku Kyslinkám nad dolinou na obzore sa zjavila prekrásna dúha. Všetci sme sa zhodli, že je potrebné doplniť tekutiny na cestu domov a tak ako to vždy býva, po skončení túry, sme sa opäť stretli v miestnej krčme. Pri chladenom pivku a kofole sme zhodnotili naše krásne stretnutie a zážitky, ktoré sme prežili nám zostanú v pamäti. 

Autor: Zuzana Melkusová

© Klub chovateľov československého vlčiaka Slovenskej republiky - garant plemena Československý vlčiak