Články

Stretnutie chovateľov a priateľov československého vlčiaka na Veľkej Javorine

     Prvýkrát padal nápad usporiadať toto stretnutie keď sa pár ľudí stretlo počas Veľkej noci na Dobrej vode. Toto stretnutie bolo ešte malé, ale bolo predzvesťou toho väčšieho v Bielych Karpatoch. Za obomi stál ten istý človek teda aspoň nápadom- Ondrej Vavro. Nápadom boli všetci zúčastnení nadšený a už dopredu sa na neho tešili. Pozvánka na seba nedala dlho čakať a tak sme sa mohli tešiť na ďalšie spoločné stretnutie . Mne to prišlo veľmi vhod lebo to mal byť môj posledný oddych pred skúškou dospelosti. Trasa vyzerala na pozvánke veľmi zaujímavo atak som sa ju hneď snažila nájsť na internete. Až neskôr som sa dozvedela, že trasu navrhli naši členovia Peťo a Klaudia Dedíkovci ktorí bývajú v blízkosti a pracujú tu ako dobrovoľná stráž prírody. Stretnutie bolo naplánované na 9:00 ráno na Hrubej strane(dedinka pod Veľkou javorinou). Toto mi takmer prekazilo účasť, ale našťastie kamarát navrhol aby som spala u neho aj s ďalšou kamarátkou a jej mamou a tak sme ešte trochu ponocovali. Ale nie dlho aby sme boli čerství a plný energie na druhý deň. Vstávať ráno bolo potom síce ťažké ale zvládli sme to a vyrazili sme na čas. Do Nového Mesta nad Váhom sme dorazili bez najmenších problémov, tie nastali až vtedy keď sme sa nevedeli dohodnúť kade ďalej. Každý mal svoj názor a veril že je správny. Po pár nesprávnych odbočeniach, následných otočeniach a porade s domácimi sme boli na správnej ceste. Po dosiahnutí cieľa sme zistili, že toto ozaj nebude malá akcia ale poriadna stretávka. Už tam stálo pekných pár áut a to ešte neboli všetci. Hneď sme sa samozrejme zvítali a snažili sa zapamätať si mená nových ľudí, ktorých bolo hádam viac ako tých „starých“. Čakali sme trošku dlhšie lebo sme neboli jediní čo mali problém dostať sa na miesto určenia. Predsa len to bolo ďalej od bežných trás a navyše označené na poslednú chvíľu. Ale nakoniec všetci trafili a tak sme mohli vyraziť. Prvá časť viedla popri nádherne žltom repkovom poli, a tak sme povyťahovali foťáky a fotili tú krásu. Veď bolo nádherné počasie, modrá obloha a tá májová zelená. Obrázok ako z rozprávky. Ďalej cesta pokračovala lúkami a to už začalo aj hodne pripekať a tak všetkých potešilo keď sme vošli do lesa. Po krátkej dobe sme zastavili aby sme sa počkali a tiež aby sme si dopriali menšie občerstvenie. Cesta pomaly začala stúpať a tempo klesať. To sme však nevedeli, že ten najväčší stupák je ešte len pred nami. Predtým nás čakalo ešte pár kilometrov. Ešte sme si prešli cestu po lese a čakalo nás jedno príjemné prekvapenie. A to v podobe malej chatky so stolíkmi a lavičkami a navyše milým chatárom, ktorý nás hneď ponúkol čajom a kávou. Psy sa tu mohli občerstviť v malom potôčiku, aby sa tiež mohli občerstviť a nabrať nových síl. Po takomto výdatnom posilnení a nečerpaní novej energie sme mohli pokračovať a len teraz sme mali zistiť čo je to šliapať do kopca. No aj tak pred tým najväčším a najdlhším kopcom nás čakala ešte menšia prestávka aj na oddych ale hlavne aby sme počkali aj tých posledných aby vedeli kade majú ísť ďalej. Tu sme totiž odbočovali na chodník, ktorý keby nám neukázali domáci tak by sme ho asi nenašli. Oni to tam však poznajú ako iný poznajú svoju záhradu a tak sme po dlhom a namáhavom stúpaní boli konečne hore. Tam na nás čakalo pár polo zrútených budov takmer stratených v mladom poraste a vysoká veža. Pár odvážlivcov sa ňu už aj štveralo. Ja osobne som na to nenabrala ani odvahu a sily takisto nie, a tak som zdola len ticho závidela ten úžasný výhľad. Sily sa nám, teda aspoň mne sa obnovili pomerne rýchlo a tak som sa so Zuzkou a s Paľkom rozhodli vybrať k chate a občerstviť sa niečím chladeným. K chate to už bolo len pár sto metrov a tak sme sa tam čoskoro dostali. Cestou sme stretli pár cyklistov, mierne šokovaných kde sa zrazu nabralo toľko peších a ešte aj toľko psov. Ja som si cestou ešte natrhala pár listov medvedieho cesnaku a obohatila si tak desiatu o dávku vitamínov. Okamžite sme boli atrakciu číslo jedna. Deti zaujali najmä tí najmenší chlpáči, ktorých tam tiež pár bolo. Kto mohol , ten si psa priviazal a išiel sa naobedovať a občerstviť chladeným nápojom alebo nanukom . Tu sme sa stretli aj s tými čo sa z rôznych dôvodov nemohli zúčastniť túry no nechceli si nechať ujsť aspoň stretnutie. Keďže sme sa tam stretli v hojnom počte zábava a rozhovory nemali konca kraja . No nakoniec sme sa predsa len museli zdvihnúť a vybrať sa domov. Predtým však samozrejme nasledovala spoločná fotka a mohlo sa vyraziť. Táto druhá polka už nebola taká ťažká keďže sme išli už len dole kopcom. Sem tam sme si cestu skrátili krížom cez les aby sme nechodili len po asfaltke a aj aby sme sa skryli pred neodbytným slnkom. Cesta dole ubehla oveľa rýchlejšie ako tá hore no bola nemenej zaujímavá. Po pomerne krátkom čase sme dorazili do dediny, kde sme sa chceli usadiť a ešte pokecať no bolo beznádejne plné a tak sme boli nútený v našej púti pokračovať až do cieľa. Tam na nás čakali autá a prázdna terasa ktorú sme okamžite celú zabrali. Celú trasu absolvovalo okolo 30 ľudí a asi 20psov. Odšliapali ju aj tí najmenší či už chlpáči alebo deti ešte mali na konci aj chuť vyvádzať. Na čo sa mnohí z nás pozerali s údivom kde berú toľko energie. My ostatný sme len sedeli viac či menej zničený a užívali si tieňa a chládku. Toto stretnutie bolo ďalšou ukážkou čo dokáže pár ľudí keď spoja svoje sily a obetujú časť voľného času pre priateľov. Organizácia podobného stretnutia nemusí byť vždy ľahká, no myslím že tá námaha stojí za to. Je to príležitosť pre nových členov(ale aj pre tých „starých“) spoznať ostatných, zistiť ako to chodí. Poradiť sa so skúsenými chovateľmi a podeliť sa so starosťami ale aj radosťami ktoré nám každodenne naši havkáči spôsobujú. Verím že každému toto stretnutie niečo dalo a že sa všetkým páčilo, preto dúfam že nebolo posledné a že s týchto stretnutí urobíme tradíciu. Aby sme sa mimo tábora nestretávali len na výstavách, kde nie je veľa času poklábosiť o novinkách. Práve kvôli týmto dôvodom som sa rozhodla zorganizovať podobnú akciu u nás, na strednom Slovensku. Aby to mali bližšie aj členovia z východu a aj stredu. Dúfam, že bude mať aspoň taký úspech ako to prvé stretnutie a hlavne nech nám vyjde počasie.

Autor: Veronika Bognárová

Stretnutie v Suchej nad Parnou

     Toto naše stretnutie sa uskutočnilo posledný marcový víkend. Počasie hlásili všelijaké, čo však nebolo až také podstatné keďže sme väčšinu oboch víkendových dní mali tráviť na výstavisku v Nitre. V tento víkend sa totiž konali dve výstavy a to Celoštátna výstava psov a XII. Európska výstava ČSV. Pre mnohých z nás by bolo ťažké a hlavne únavné prísť v sobotu ráno na výstavu, vzhľadom k tomu že ako je tradičné začínala už o 9:00 ráno. Ľudia by boli unavený hneď ráno a ešte keby chceli ostať na ďalší deň museli by zháňať ubytovanie. To by však nemali ľahké s jedným čo viacerými ČSV. Našťastie nás zachránili naši dlhoročný členovia zo Suchej nad Parnou- Vavrovci. Navrhli nám aby sme u nich prespali a tak nás okrem výstavy čakal aj iný ešte lepší program. Z Trnavy(Suchá nad Parnou leží asi 6 km od TT) je to predsa len o dosť bližšie ako napr. z takého Mikuláša, či Brezna. A to už nehovorím o ceste z Poľska, Litvy alebo Nemecka. Pozvaný boli totiž nielen Slováci ale aj Poliaci, Litovky, Nemci a jedna chovateľka z Čiech. Poniektorí došli už v piatok. My sme prišli až okolo tej 10tej večer. Hneď po privítaní nás ponúkli všetkým možným od kávičky cez pohár vínka až po niečo dobré pod zub. Robili všetko len aby sme sa cítili ako doma. Čo im aspoň z môjho pohľadu vyšlo Po zvítaní sa s ostanými už prítomnými hosťami sme sa usadili v obývačke a zábava mohla začať. Reč neviazla keďže sme sa s väčšinou prítomných poznali veľmi dobre . Však za tie roky a všetky spoločné akcie to inak ani nemôže byť. Krátko po nás prišli aj zvyšný hostia a tak sa k nám mohli pripojiť aj domáci. Aj keď len čiastočne keďže sa tak krásne o nás starali a vždy keď mal niekto prázdny pohár mu ho doliali. Zábava vzhľadom k tomu že sme boli z celej Európy prebiehala vo viacerých jazykoch. Bolo počuť poľštinu, nemčinu a samozrejme aj angličtinu. Ako vždy na takomto stretnutí bolo veľa smiechu a zábavných historiek. S našimi psami takýchto situácií nikdy nie je málo, veď ako každý vie tí naši chlpatý miláčikovia sú poriadny výmyselníci. Napriek tejto skvelej zábave sme sa postupne všetci odobrali spať, veď zajtra na nás čakal ťažký deň. Prvý z nás tak urobili okolo 03:30 ráno čo už aj tak bolo dosť neskoro no myslím že to nikto neľutoval. Ráno sme mnohý vyzerali ako keby sme nespali aspoň tri noci, no únava to bola príjemná a tak sa nik nesťažoval. Navyše nás na nohy postavila kávička či čajík Ondrovej maminy. Vzhľadom k pokročilému času každý vypil len nejaký ten pohár na zobudenie a raňajky sa odložili až na výstavisko. Keď sme konečne každý dopili svoj pohár a zbalili všetky veci, mohli sme vyraziť. Už zostávalo len dostať všetky autá von z dvora, zoradiť sa a hurá na diaľnicu. Vavrovci ako domáci všetkých bezpečne doviedli a potom sme sa už mohli veselo rútiť do NR. Ďalší aj keď menší a ľahko vyriešený problém bolo parkovanie. No zase sa hostitelia aj všetci ostatný vynašli. Poniektorý si vystáli rad a zaparkovali na parkovisku pred agrokomplexom iný si našli miesto pod blízkymi bytovkami. Vzhľadom na pokročilí čas sme si museli trošku švihnúť aby sme stihli zapísať psov. Náš pavilón bol našťastie hneď prvý za bránou a tak sme nemuseli blúdiť. Psov sme rýchlo pozapisovali a výstava mohla začať. V sobotu posudzoval pán Havelka . Výstava trvala dlho ale keďže sme sa tam stretli ľudia čo sa dobre poznáme tak o zábavu nebola núdza. Smiali sme sa na všetkom možnom aj nemožnom, ale hlavne na našich najmenších chlpáčoch čo nám pod nohami na seba vrčali ako divé šelmy. Po skončení boli ľudia samozrejme aj spokojný no boli aj taký čo si výsledok nedali zapísať lebo si mysleli že ich psy nedostali náležité ohodnotenie. Ale tak to už na výstavách býva nikto to nezmení. Vyhrať môže len jeden veď napokon o tom je súťaž. A tu sú aspoň tí najlepší vo svojich skupinách. V sobotu boli ako najlepší posúdení títo psy: v triede šteniat TWEETY OD ÚHOŠTE (Veľmi nádejný), v triede mladých zvíťazil v konkurencií siedmych psov JAWZAHR Z PERONÓWKI( Víťaz mladých), v medzitriede si víťazstvo zaslúžil GRYZ SPOD ĎUMBIERA ( Výborný1,CAC, Najlepší pes). V triede otvorenej to bol ENAR SPOD ĎUMBIERA(Výborný 1). V triede pracovnej to bol ELIGO Z PERONÓWKI( Výborný, CAC) a napokon v triede šampiónov EURY Z PERONÓWKI(Výborný 1, CAC). Toto sú najlepší psy prvého dňa výstavy. Ostáva mi ešte spomenúť najlepšie sučky . V triede šteniat si medzi šiestimi sučkami víťazstvo vybojovala ALJAŠKA SRDCERVÁČ(Veľmi nádejná), v triede mladých súk sa najlepšie predviedla WICKEY CRYING WOLF(Výborná 1, Víťaz mladých), v medzitriede UMA CRYING WOLF(Výborná, CAC), v triede otvorenej GOIA ZLATÁ PALZ(Výborná, CAC). FLICKA ZLATÁ PALZ(Výborná) zvíťazila v triede pracovnej. A napokon v triede šampiónov a aj na celej výstave CAYA ZLATÁ PALZ(Výborná, CAC, BOB, BIG, BIS, Národné skupiny 1., Najlepšia suka, BOD- najkrajší pes dňa). Jediná prihlásená chovateľská stanica nášho plemena nakoniec skončila na krásnom druhom mieste(Z PERONÓWKI) Väčšina sa rozhodla hneď vrátiť ku Vavrovcom a neostať až do záverečných súťaží. Ostali len Poliaci lebo mali prihlásenú chovateľskú skupinu a pár Nemcov, ktorí chceli skúsiť šťastie. To sa im ako sme neskôr zistili a ako bolo spomenuté v predchádzajúcom odseku vyplatilo lebo vyhrali našu (I.) FCI skupinu, boli druhý v kategórií chovateľská stanica a najväčší úspech bolo víťazstvo ČSV v hlavnej súťaži najkrajšie zviera výstavy. Tým bol deň krásne zavŕšený a hneď bolo večer o dôvod viac oslavovať. Po príchode do Suchej nás čakalo prekvapenie v podobe pečeného kuriatka s ryžou. To niektorých trochu prekvapilo keďže na večer bola dohodnutá grilovačka Dohoda znela že každý donesie čo má rád. Každý sme mali doniesť nejaké to mäsko, ktoré by sme si spoločne večer urobili na ohníku. Táto malá oslava bola ohrozená keďže cestou do naspäť do Suchej celý čas pršalo a vyzeralo že ani neprestane. To sa našťastie nesplnilo a tak sme sa mohli ísť prejsť k blízkej priehrade, čomu sa potešili hlavne naši miláčikovia. Trochu sa prebehnúť po dni strávenom ležaním na tvrdej studenej dlažbe padlo dobre asi každému z nich. Z praktických dôvodov sme nemohli ísť všetci naraz, lebo to by asi nedopadlo dobre. Veď tam bolo asi 20 psov a to by sa ozaj ani jeden z nich neprebehol. A tak sme si vyšli v menších skupinkách kde bolo len pár psov a tak sa mohli prebehnúť všetci. Každý išiel buď iným smerom alebo v istých časových intervaloch aby sme so vzájomne nezavadzali. A tak sa na žiadnej prechádzke nestalo nič vážne, iba na tej našej sa psy trochu vyšticovali ale krv netiekla tak sa na to celkom rýchlo zabudlo. Nie všetci využili túto možnosť ísť sa zo psom prebehnúť a ostali v dome. Po návrate z tejto malej prechádzočky sa konečne začala chystať grilovačka čomu sa všetci potešili veď od výstavy každý vyhladol. Ondro, sa ako správny hostiteľ pustil do prípravy ohňa. A zakrátko už na záhrade horel veselý ohník. V dome zatiaľ šikovné žienky pripravovali mäsko a šalátiky aby sme mali čo papať. Po padnutí tmy sa všetci spoločne odobrali k ohňu každý s nejakou tou fľaškou či misou v ruke. Mäsko sa rýchlo urobilo a tak sme sa zakrátko mohli všetci dobre najesť. Zábava bola ešte bujarejšia a veselšia, veď nás aj pár pribudlo. No zabavili sme takisto skvele aj keď niektorý boli ráno mierne spoločensky unavený tak to bol nádherný večer. Celý tento večer sme si pripomínali mení sa čas prestavte si hodinky. T však neurobil všetci a tak bol ráno trochu frmol ale nakoniec sme všetko zvládli a na výstavu vyrazili všetci čo tam mali vyraziť. Prišli sme síce trošku neskôr, ale našťastie sa tým nestala žiadna chyba. Veď to bola naša špeciálna výstava a aj rozhodkyňa(RNDr. Soňa Bognárová) vedela, kto má ešte dôjsť takže nás oneskorencov počkali. Aj tak sa výstava natiahla až do poobedia. Bolo prihlásených 78 psov, aj keď ich nakoniec asi 10 neprišlo. No rozhodkyňa mala aj tak čo robiť ak chcela každého spravodlivo posúdiť a vybrať tých správnych víťazov. Po psoch prišla obedná prestávka veď všetkým už vytrávilo. Tak sme sa všetci rozbehli do blízkych bufetov niečo zjesť a posilniť sa . Po tejto obedovej prestávke výstava pokračovala sučkami. Okolo tretej už boli posúdený všetci psy aj sučky a tak sa mohlo pristúpiť k vybratiu toho najlepšieho . V tejto chvíli tam však už zotrvávalo len pár nadšencov a samozrejme víťazi, ktorí čakali aby si mohli prebrať ceny. To však ešte nejakú tú chvíľu trvalo. V tento deň bola vo väčšine skupín veľká konkurencia tak vyhrať bolo oveľa ťažšie. A tak tu opäť ponúkam mená len tých najlepších. Medzi psami v triede šteniat AMORE MIO SRDCERVÁČ(Veľmi nádejný), v triede dorastu ATTILLA MIDGARDHUS(Nádejný), v triede mladých JAWZAHR Z PERONÓWKI(Veľmi nádejný). V medzitriede si víťazstvo vybojoval GRYZ SPD ĎUMBIERA( Výborný 1, CAC, Najlepší pes, Európsky šampión).V otvorenej triede CARR MALÝ BYSTEREC(Výborný, CAC), V triede pracovnej to bol ELIGO Z PERONÓWKI(Výborný, CAC) a napokon v triede šampiónov EURY Z PERONÓWKI( Výborný 1, CAC). Po najlepších psoch spomeniem aj najlepšie suky. V triede šteniat HELENA OSKÁR DÓR(Veľmi nádejná), triedu dorastu vyhrala ARWEN MIDGARDHUS(Veľmi nádejná). V triede mladých zvíťazila WICKEY CRYING WOLF(Víťaz mladých, Najlepšia suka) v medzitriede GRACE MALÝ BYSTEREC (Výborná), v triede otvorenej si víťazstvo zaslúžila AMBER(Výborná 1, CAC). Prvé miesto v triede pracovnej obsadila FLICKA ZLATÁ PALZ(Výborná 1,CAC) a napokon posledné dve kategórie a to trieda šampiónov CAYA ZLATÁ PALZ(Výborná 1,CAC) a trieda veteránov GERDA Z ROFA(Výborná). Po vyhlásení sa každý mohol vybrať domov či už viac alebo menej spokojný s výsledkom svojho psíka . Niektorý členovia ešte boli nútený ostať keďže mali schôdzu na ktorej chceli prerokovať veci týkajúce sa záležitostí klubu. Aj keď niektorý odchádzali sklamaný že nevyhral práve ten ich pes tak si myslím že to bol krásny a príjemne strávený víkend. Dospávať síce všetci budú ešte týždeň no myslím že takáto únava za to stojí. A na záver aj keď vôbec nie v poslednom rade poďakovanie. Týmto ba som teda chcela poďakovať za všetkých(myslím, že mi nebude nik odporovať) rodine Vavrovcov za to že nám poskytli strechu nad hlavou i za to, že sa o nás tak krásne starali. Špeciálna vďaka patrí Marte Vavrovej(Ondrova mama) za to že nás po obe rána dokázala zobudiť čajom alebo kávičkou, a že pomohla vtedy keď to bolo potrebné. Samozrejme nemenej chce poďakovať Ondrovi a jeho otcovi(Paľovi) za to že sa na niečo také dali, že mali odvahu pustiť do domu takmer 30 ľudí. Z celého srdca im ešte raz za všetko ďakujem a pevne dúfam že sme nespôsobili veľa starostí. 

Autor: Veronika Bognárová

Prvé skúsenosti a stretnutia s majiteľmi československého vlčiaka

     Pri každodennom prezeraní stránok o psoch som natrafila na inzerát o predaji československého vlčiaka. Toto plemeno sa mi už dlhé roky páčilo a vedela som, že raz ho budem mať. Na inzerát som okamžite zavolala a dlho som sa rozprávala s prekvapujúco milým predávajúcim. V decembri som si priniesla domov ročnú fenku – Grace. Všetky otázky som riešila hlavne po internete s viacerými ľuďmi. Najviac mi pomáhal Zahir – Ondrej. Po niekoľkých mesiacoch prišlo prvé stretnutie s majiteľmi ČSV v Trnave. O stretnutí som sa dozvedela v ten deň. S pribúdajúcimi hodinami sa stupňovala aj moja nervozita. Hlavou mi vírili myšlienky typu ,,ako to dopadne, či ma bez problémov prijmú medzi seba“,... Ako sa neskôr ukázalo, moje obavy boli úplne zbytočné. Cestu vlakom sme s Grace ako-tak zvládli a na stanici ma už čakala skupinka ľudí so svojimi štvornohými miláčikmi. Cestou po schodoch k nim mi išiel naproti jeden z nich (pre mňa dovtedy úplne cudzí) a prvá veta bola: ,,No slečna, na Vás čakáme!“ V tom momente som nevedela čo si mám myslieť. Či to bolo v dobrom alebo ako... Ale asi v dobrom. Toto stretnutie bolo pre mňa len takzvaným ,,oťukávaním“. Väčšinu času som len počúvala a snažila sa dozvedieť čo najviac nových informácií, ktoré by mi pomohli pri výchove Grace. Druhé stretnutie na seba nenechalo dlho čakať. Uskutočnilo sa na Dobrej vode, kde sme si urobili veľkonočnú prechádzku. S vyriešením otázky dopravy mi pomohol pán Oskár Dóra, ktorý sa ponúkol, že ma zvezie, za čo som mu veľmi vďačná. Počasie nám prialo, a tak sme sa mohli pustiť na cestu. Skupinky sa vytvárali asi podľa rýchlosti chôdze, ale mala som možnosť sa rozprávať s každým. Títo ľudia ma veľmi príjemne prekvapili svojou ústretovosťou, ochotou pomôcť a tým ako rýchlo ma dokázali prijať do svojich kruhov (teda ak sa tak len netvária J ) Viem, že psíčkari sú často priateľskí, ale s takouto úprimnosťou a pozitívnym vyžarovaním som sa ešte naozaj nestretla. Bolo mi povedané, že sem môžem napísať aj objektívnu kritiku, ale mňa nenapadá nič čo by som im mohla vytknúť. Som im všetkým nesmierne vďačná za to akí sú a už sa teším na naše ďalšie stretnutia.

Autor: Frederika Karellová

Dobšinská Maša

     V klube ČSV som iba tri roky, takže sa považujem za „nováčika“ a pozvanie na akciu „vítanie nového roka“ síce vo februári som považovala za dobrú príležitosť spoznať túto zohratú a zabehnutú partiu super ľudí. Teraz som veľmi rada, že som neodmietla. Do malej dedinky Dobšinská Maša sme dorazili v piatok až okolo desiatej večer, kvôli menším problémov s Oskárovým navigačným systémom. Zbytok večera sme sa rozprávali, popíjali a pár vytrvalcov vydržalo do skorých ranných hodín. Zažili sme kopec zábavy, napríklad, keď sa Jožo snažil napodobniť ručanie jeleňa do zaváraninovej fľaše. Tí múdrejší zaspali skôr a obsadili si najlepšie miesta na spanie. Ranné vstávanie nám robilo síce problémy, no kvôli štvornoháčom to bolo neodkladné. Káva, Sonina kapustnica v obrovitánskom hrnci a ružová lentilka (ibuprofen) nás postavili na nohy. Keďže sme sa nachádzali v prekrásnej prírode so zbytkami bieleho snehu, vybrali sme sa okolo zamrznutej priehrady Dedinky. Palinko v čiernych mokasínach a Ondrej v letných tenisôčkach. Dodnes im nie je jasné, kto zabudol pribaliť zimnú obuv. Stretli sme pár nadšencov, ktorí si užívali posledný sneh na zjazdovkách, a inak niiiiikde nikoho. Bol problém dobiť baterky pivkom, alebo kávou. Keďže sme boli vytrvalí, nakoniec sa nám to podarilo. Večer sme sa hromadne vybrali hľadať Rada, ktorý sa nenápadne vytratil do miestnej krčmy. „Veľmi sa potešil“, keď nás tam všetkých pred záverečnou zbadal. Spolu s Veronikou sme dostali chuť si zahrať biliard a tak sme zlanárili aj Ondreja a Joža. Druhú noc už bolo všetkým jedno, kde zložia svoje unavené ľudské schránky. Zobudili sme sa síce do slnečného nedeľného rána, no každého už čakala cesta domov. Dva dni ubehli ako voda, no krásne spomienky ostali. Dúfam, že podobné stretnutia budú častejšie. Super partia: Soňa a Veronika Bognárové + Issar, Palo a Ondrej Vavrovci + Jolka a Pinto, Rado Tokarčík + Lesan, Milan Tomčík + Gáius, Juro Polonský + Arwen, Jožo Švaňa, Oskár Dóra + Helenka a Kubo, Roman Devečka, Zuzka a Julka Melkusové. 

Autor: Zuzana Melkusová

A že vraj nemá tvár

     Po roku pauzy som nadobudol presvedčenie, že moja sučka Ejma bude mať znovu šteniatka. S blížiacim sa termínom pôrodu sa zväčšovalo aj moje napätie. Bude všetko v poriadku? Koľko bude mať šteniatok? Dobre ich opatrí? Takéto otázky vírili mojou hlavou.

Bol šesťdesiaty deň od krytia a ja som postrehol pri Ejme určité rozpaky a sem-tam hrabanie v záhrade na rôznych miestach. Už som vedel, že termín je blízko. Nevedel som sa dočkať, kým prídem domov z práce. Rýchlo som sa prezliekol a hybáááj rýchlym krokom na záhradu. S napätím som sa približoval dolu chodníkom ku kotercu a so zatajeným dychom počúval. Najprv ticho, no vzápätí zurčiaci potôčik narušili tenké nedočkavé hlásky. S nervóznymi prstami som v náhlivosti otvoril koterec. Oproti mne vyšla s nenapodobiteľne širokým úsmevom moja Ejma. Nemusela mi ani nič vravieť, vedel som, že šteniatka sú už na svete. Jej pocit šťastia a zároveň materinskej starostlivosti o svoje
potomstvo ma veľmi dojal. Ako sa rýchlo objavila, tak aj rýchlo zmizla vo svojom drevenom pôrodnom sále. Opatrne som na ňom otvoril bočné dvere a moje zreničky sa rozšírili pri pohľade na to, čo som videl. Šesť maličkých – ešte mokrých stvoreniatok, hrabalo svojimi maličkými nožičkami, aby sa udržali v blízkosti životodarných bradaviek svojej mamičky. V porovnaní s ich veľkosťou sa obrovská hlava Ejmy nežne skláňala nad nimi a svojim drapľavým jazykom, s láskou akú má len milujúca matka, ich zbavovala ešte pozostatkov plodovej vody. Kto nevidel, nepočul a nezažil takéto chvíle, je ochudobnený v určitom smere o zvláštne pocity prekvapenia, radosti a vďačnosti za nový život... Ja som zažil aj pocit sklamania. Z mojich úst vyšla nahlas veta: „zase som prišiel neskoro a na hotovú vec.“ Ešte ani raz za tie roky mojej chovateľskej činnosti sa mi nepodarilo byť pri samotnom akte zrodenia. Zároveň som pocítil ale aj pocit vďačnosti a uspokojenia. Tým, že Ejma opäť nepotrebovala cudziu pomoc, mi len potvrdila fakt, že plemeno československého vlčiak a je zdravé a sebestačné aj pri takejto závažnej okolnosti, ako je narodenie nového potomstva. Dni sa míňali a ja som len s radosťou pozoroval ako rastú a majú sa k životu. Po treťom týždni ich bolo treba prikrmovať. Ale kedy? Aby som po práci, pendloval stále hore-dolu medzi činžiakom a záhradou, tak to sa mi nepozdávalo, zvolil som si spôsob chalupárskeho života. Začal som proste bývať na ešte nedokončenej chalupe na mojej záhrade. Takto som mohol chovať šteniatka dva-tri krát po práci, neskoro večer a zase ráno, keď som odchádzal do zamestnania. Smutno mi nebolo, obľubujem samotu. Čím som starší, tým mi je milšia. Zakúril som si do šparheltu, sem-tam si niečo jednoduché ukuchtil a potom medzi kŕmením vegetil. Ľahol som si na gauč a v blikotajúcom svetle petrolejky som sledoval, ako mihotavé svetlo osvetľuje priznané tmavšie stropné hrady v kontraste s bledými doskami povaly. Hlavne tá hrada, čo je krížom, tá sa vynímala. Podľa toho, ako na jej vrásky dopadol svetelný lúč, sa v tmavom lesku zvýrazňovala kresba rokov. Ktovie, čo si pamätali tie stromy, keď rástli ešte pre sto rokmi.. Ako oni majú v sebe dobre zakódovanú svoju históriu, tak isto je to aj medzi nami. Čím sme, to je dôsledok toho, čím sme boli. Tak ako drevo si ukrýva v sebe tajomstvá, nie sme ani my ochotní sa zveriť každému z tých, čo kto a ako nás formoval, či už k dobrému, alebo k zlému. V tomto smere sme prirodzene citlivý na seba a beda tomu, kto by chcel odkryť niečo z toho, čo nás dobre nereprezentuje, poprípade to, za čo sa hanbíme. Raz večer, keď už boli šteniatka nachované, uspokojil som si aj ja svoje žalúdočné potreby a ľahol si k pukajúcemu ohňu na vyhriaty gauč. Ejmu som zobral tiež so mnou do chalupy, aby si trošku oddýchla od svojich deťúreniec. Jej miesto je pri dverách. S funením sa poskladala do klbka a ticho odpočívala. Hľadiac opäť do dreveného stropu, počúval som tranzistor. Bola relácia o jednom skladateľovi a spevákovi folkových piesní. Hovorili o jeho práci a tiež o rodinnom živote. Slovo sa striedalo s jeho piesňami. Toto rozprávanie ma zaujalo. Hovorili medzi iným aj o tom, že bol rodinne založeným človekom a miloval svoju manželku a deti. Ale priznal sa aj k tomu, čo sa stávalo v návale povinností, že nezvládal situácie pri výchove detí a vtedy ich potrestal v zlosti a nie s láskou. Táto veta ma zaujala a mal som pocit, že práve táto vyslovená myšlienka ma obnažila tak, ako my zbavujeme dreva kôry, aby sme odhalili jeho kvalitu. Ukázala sa nahota mojich rokov a ja som musel priznať pri mihotavom svetle petrolejky a pukajúcom ohni, že je to pravdou aj v mojom prípade. Hlavne starší syn, keď bol malý. Šidlo šidlovské. A tak sa ako jednému, tak potom aj druhému ušlo. Ale hlavne preto, že nepočúvali manželku. Ale starší, to šidlo, dostával viac. Hľadiac na krížnu hradu sa mi premietali aj roky môjho pôsobenia na deti. Zbadal som, že sa môj dych zrýchlil a z kútikov očí vychádzala slaná tekutina pravdy, stekajúca po mojej tvári. Pritisol som očné viečka a z kútikov očí vychádzala slaná tekutina pravdy, stekajúca po mojej tvári. Pritisol som očné viečka viac k sebe a v tom som pocítil niečo chladné na mojej tvári. Bola to Ejma, ktorá od dverí potichúčky prišla ku mne a svojim jazykom stierala môj prejav viny. Nemohol som inak, ako ju objať a byť vďačný za jej inštinkt, potešiť ma práve v tejto chvíli... Pod dojmom týchto udalostí som poslal Sms-ku staršiemu synovi, v ktorej som ho už ako dvadsaťročného poprosil o odpustenie, že som ho viackrát potrestal bez lásky. Dnes mi je nielen synom, ale aj kamarátom a priateľom. Nuž v živote by ma nenapadlo, že kombinácia všetkého toho, čo som tu opísal ma dovedie k takému zdarnému výsledku v mojom živote.
 
Autor: Ján Polóny

 

Lokalita letného výcvikového tábora

Vážení členovia KCHČSV SR, v súčasnosti sa výbor klubu zaoberá výberom vhodnej lokality na konanie letného výcvikového tábora v roku 2012. Ak by ste vedeli o vhodnom mieste, informujte prosím tajomníčku klubu Bc.Zuzanu Melkusovú

Stránky